Západný front (prvá svetová vojna)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Západný front bolo jedno z kľúčových bojísk prvej svetovej vojny. Nemecká armáda začala front inváziou do Luxemburska a Belgicka v auguste 1914. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto Belgicka Brusel. Postupne získali vojenskú kontrolu nad dôležitými priemyselnými oblasťami vo severozápadnom Francúzsku. Počiatočný nemecký postup bol zastavený v bitke na rieke Marne a po nemeckom neúspechu v bitke pri Ypres sa frontová línia ustálila.[1] Obe znepriatelené strany bojovali pozdĺž spletitej línie opevnených zákopov siahajúcich od Severného mora po švajčiarsko-francúzsku hranicu. Táto zákopová vojna zostala relatívne statická až do roku 1917 a 1918, kedy prešla zmenami.
Západný front | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť prvej svetovej vojny | |||||||
V smere hodinových ručičiek: vľavo hore: Muži z Royal Irish Rifles sústredení v zákope tesne pred príkazom na útok, počas prvého dňa bitky na Somme; britský vojak nesie zraneného kamaráta z bojiska v prvý deň na Somme; mladý nemecký vojak počas bitky pri Ginchy; americká pechota útočiacia na nemecký bunker; nemecký ťažký bombardér Gotha G.IV; americkí vojaci s tankami Renault FT sa presúvajú v Argonnskom lese k frontovej línii počas másko-aragonskej ofenzívy | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Dohoda: Francúzsko Britské impérium Ruská ríša Taliansko (od 1915) Spojené štáty (od 1917) a ďalší |
Centrálne mocnosti: Nemecko Rakúsko-Uhorsko | ||||||
Velitelia | |||||||
Francúzsko: Joseph Joffre Robert Nivelle Philippe Pétain Ferdinand Foch Spojené kráľovstvo: John French Douglas Haig Spojené štáty: John Pershing Belgicko: Albert I. a ďalší |
Nemecko: Helmuth von Moltke Erich von Falkenhayn Paul von Hindenburg Erich Ludendorff | ||||||
Straty | |||||||
Vojenské straty Mŕtvych, nezvestných a ranených: 7 500 000 (z toho mŕtvych: 2 041 000) Civilné obete Mŕtvych: 534 500 |
Vojenské straty Mŕtvych, nezvestných a ranených: 5 500 000 (z toho mŕtvych: 1 495 000) Civilné obete Mŕtvych: 424 000 | ||||||
V rokoch 1915 až 1917 bol západný front svedkom početných ofenzív poznamenaných masívnym delostreleckým ostreľovaním a rozsiahlymi útokmi pechoty. Napriek tomuto úsiliu, zákopy, línie ostnatého drôtu, opevnené pozície kryté paľbou guľometov, a delostrelectvo spôsobili na oboch stranách ťažké straty, čo malo za následok minimálne územné zisky oboch strán vo väčšine bitiek. Medzi týmito ofenzívami boli významné hlavne: bitka o Verdun (1916) s ohromujúcim počtom 700 000 obetí, bitka na Somme (1916) s viac ako miliónom obetí a bitka pri Passchendaele (1917) so 487 000 obeťami.[2]
Aby prekonali patovú situáciu v zákopovej vojne, obidve strany experimentovali s vtedy inovatívnymi vojenskými technológiami, ako sú chemické zbrane (hlavne jedovaté plyny), lietadlá a tanky. Vylepšená taktika spolu s postupným oslabovaním armád západného frontu vydláždila cestu k obnovenej mobilite v roku 1918. Postavenie Ústredných mocností uľahčila porážka Ruska vo vojne (Brestlitovský mier), vďaka čomu mohli stiahnuť svoje sily z východného frontu a nasadiť ich v plnej sile na západe. Nemecká jarná ofenzíva toho roku s využitím delostrelectva a tzv. infiltračné taktiky najskôr viedli k značnému postupu na západ, ale napokon v dôsledku vyčerpania ani táto nepriniesla Nemecku rozhodujúci obrat.
Neúnavný postup armád Dohody, hlavne príchod čerstvých síl zo Spojených štátov počas ofenzívy Dohody v roku 1918 spustil náhly kolaps nemeckých síl, čo prinútilo nemeckých veliteľov uznať nevyhnutnosť porážky. Nemecká vláda kapitulovala prímerím z 11. novembra 1918 a podmienky mieru následne určila Versaillská zmluva v roku 1919.